ani neviem prečo, ale zrazu som pocítil čudnú túžbu sadnúť si k tomu dievčisku a robiť jej zlobu. ťahať ju za vlasy, alebo ja neviem čo. nie takú zlobu, ako som robil na základnej škole budúcim ženám, ktoré sa mi páčili. chcel som ju proste zmárniť. strašne mi liezla na nervy.
"máš tu voľné?" spýtal som sa a rovno som si aj sadol.
"nie," povedala hana. lenže ja som už nevstal. bože, ako mi liezli na nervy tie jej otrasné šaty. najradšej by som ich podpálil. aj s ňou. autobus sa rozbehol a ja som sedel vedľa hany, stále skúmala pohyb v okennej tabuli, ani raz sa na mňa nepozrela. štvalo ma to. sedela tam s rukami v lone. a mala ohryzené nechty.
"ako sa voláš?" spýtal som sa.
"alica," povedala hana a ani sa neunúvala otočiť ku mne hlavu. autobus vŕzgal ako starý šedivý drak, hana sedela vedľa mňa a ja som chcel, aby sa na mňa pozrela. mala veľmi pekný hlas. skúsil som si predstaviť ako znie, keď volá o pomoc. stále som ju chcel zmárniť. neviem prečo.
autobus zastal na prvej zastávke v dedine. hana sa zdvihla, ja som sa uhol a ona vystúpila. šiel som za ňou. celý čas. zastali sme pred jej domom. celú cestu sa na mňa nepozrela, až keď sme zastavili pred bránkou ich domu, otočila sa ku mne, dôkladne si ma prezrela. tak dôkladne, až som si myslel, že ma tým pohľadom vygumuje zo sveta.
"nevolám sa alica, ale hana. a ty dúfam nie si nejaký posychopat, alebo blbý mafoš, ktorý ma chce zabiť," povedala. postavila sa na špičky a dala mi pusu na nos. tak som spoznal hanu.
-ako som spoznal hanu-
keď som Hanu uvidel úplne prvý krát, mal som z nej pocit, že je buď úplne sprostá, alebo neviem. skrátka mi pripadala, že nie je v poriadku. sedela v autobude pri okne, pozerala von tým oknom, no mal som pocit, že hľadí na sklenú tabuľu a vidí ako sa v nej pohybujú atómy. bola tým pohybom úplne zaujatá. oblečené mala zelené šaty otrasnej farby. a v jednom kuse si škrabala hlavu.